Talentovky nr.2

6. dubna 2008 v 18:58 | alex |  Život, ktorý "žijem"
Tento článnok je o talentoých skúškach na SUŠ (strednú umeleckú školu). Je o tom aké to tam bolo, ako to prebiehalo, ale aj o tom ako to vlastne nakoniec dopadlo.
(tento článok je skutočný a zároveň subjektívny zážitok jednej milej slečny)

V stredu, 26.3.2008, sa konali talentové skúšky na SUŠ. Ráno som vstávala o piatej. Hoci sme mali byť na skúškach až o 0735, musela som ísť autobusom o 6:05. Iný autobus totiž nešiel tak, aby som tam bola načas. Išla som tam ja a moja mama. Nie, že by som sa sama bála, ale mama proste povedala, že pôjde so mnou a tým to bolo vybavené.
Cesta busom...
Mama mi dala gumových medvedíkov. Nervózna som nebola. To bola za mňa mama - vyzleč si bundu lebo ti bude horko...zašpiní sa ti obal od dosiek... Ja som jej len hovorila, nech už toľko nestresuje. Cestou k nám nastúpila Simonka - aj to skoro nie. Myslela si, že ideme iným busom. Naraz zbadala len moju mamu cez okienko autobusu usmiala sa a bežala nastúpit.
Vo vestibule SUŠ...
Do školy sme prišli prví. Boli sme tam len ja, moja mama a Simonka. Sadli sme si na pohodlné zelené sedačky na strane pri recepcií. O pár minút prišla Maja - dievča, ktoré so mnou chodilo na prípravku. Maja sa na mňa milo usmiala a pozdravila ma. Prišla slečna čo bola na "recepcií". Nemám ju moc rada, lebo stále len po všetkých vrieska nech zatvárajú dvere. Pomaly sa začala vestibula napĺňať. Sledovali sme všetkých ktorí vošli dnu. "Detská" s imagom od najväčších rockových hviezd, cez slabé popové čajíčky, až k drsným raperom a ich rodičia sa hrnuli dnu každú chvíľu. Okolo siedmej prišiel Luko s ocom. Luko bol bieli ako stena a s vystrašeným výrazom na tváry. Musím priznať, že sme sa na jeho pohladoch na nás pekne so Simonou zabávali. Oco Luka odišiel a Luko si šiel sadnúť k nám - obsadili sme mu totiž fleka. O chvíľu nebolo vo vestibule už ani trochu mestia a vonku pred školou bolo ľudí ako na povianočnom výpredaji v Kauflande. Naraz sa niekde medzi davom objavila milá pani/slečna, ktorá to mala na starosti. Niektorí sa jej pýtali kde majú triedu a ona im radila. Simona mala ísť do triedy niečo okolo 200+, Luko niečo okolo 100+ a ja 83. Milá pani/slečna: Ešte niekto nevie kde má triedu? Celý dav viachlasne vykríkol: Já!.. já.. jááá! Milá teta nás navygovala: Tí, čo majú 100 na začiatku (teda Luko) pôjdu týmito schodisko, tí čo majú 83 (teda ja) a také čisla pôjdu toutu chodbou dozadu, tí čo majú na začiatku 200 pôjdu tiež týmto schodiskom na 2. poschodia (teda Simona) a tí, čo majú 13 a také čísla pôjdu so mnou toutu chodbou. Vybrala som sa teda svojou chodbou. Za rohom stála teta silnejšej postavy: Ktorú triedu hladáte? Ja a jedna slečna sme zborovo odpovedali: 83, rysovňa 2. Teta nás obe poslala dozadu. Cestou som sa dozvedela, že to čiernovlasé dievča s milo ustráchaným vyrazom na tváry sa volá Peťa.
V triede nr.1...
Sedela som cez lavicu vedľa Peti a cez lavicu vedľa Domina (chodil so mnou na prípravky, maniak do Linkin Park). Neskôr si vedľa mňa po pravej strane sadlo jedno dievča, kt. prišlo neskoro. Niaka maniačka v ružovej arafatke. Dostali sme na dozor učiteľku telocviku. Vyzerala byť ako pohodová ženská, a presne tak sa aj správala. Prvá téma bolo kreslenie realistického zátišia ceruzkou na tri hodky. Zátišie pozostávalo z kladiva, polystyrénovej kocky, pixle farby a modrého igelitového vreca, kt. bolo obtočené okolo pixle. Začala som premeriavať a porovnávať - predsa klasický postup pri štúdií realistického zátišia. Pozriem milej slečne čo si sadla vedľa mňa do výkresu... hops. Kreslí od ruky, ceruzkou, ktorú strúhala maximálne v škôlke, a kľudne jej mohli dať aj výkres A4 a nie A2, lebo taký formát by jej veľkosťou maximálne vystačil. Pokračovala som zhrozená ďalej v kreslení...
Prestávka nr.1...
Išla som vraj na WC. Pred dievčenskými bol žiaľ neuveriteľný rad. Otočila som to a hneď som zbadala Simonu ako ide oproti mne po chodbe. Išla som s ňou hore na neuveriteľné 2. poschodie. Simona mi ukázala svoj výkres. No, vyzeralo to celkom v slušne. Započuli sme, ako sa niake dievča s chalanom pýtajú, či niekto nevie, kde sú grafici - aj náš Luko je grafik. Prenasledovali sme teda tých dvoch, ale skutočne nenápadne, na prvé poschodie. Hneď z prvých dvier vyšiel Luko. Jeho obrázok bol teda fakt fasa. Hodili sme s ním reč, rozlúčili sme sa a ponáhľali sme sa do svojich tried.
V triede nr.2...
Pani profesorka nám začala rozprávať: Ale napite sa. Nie, že mi tu poodpadávate! Nikto na jej výzvu nereagoval tak nás opäť milo okríkla: Ale ja to myslím vážne!!! Všetci povinne piť! Domino, čo sa na mňa pozeráš! Pome, vyťahuj flašu! Dominik tak ako všetci ostatní vytiahol flašu (Domino mal Kofolu Originál :D) a napil sa z nej. Pani profesorke sa to aj tak stále nepozdávalo. Vraj sme vypili málo, že sa má vypiť 4 dl za deň na 10 kíl a tak sa nás tam začala vypytovať koľko vážime. Opäť som nakukla do výkresu slečny, ktorá sedela vedľa mňa. Pánimoji... Tá to teda riadne machlila. Milá slečna mala plno času, zatiaľ čo ja som ledva stíhala. Koniec som niako odflákla, pani profesorka nám vynadala, že sme už mali mať tie 0,5 litrové flašky vypité do jedenástej a šli sme na obed - hodinová prestávka.
Hodinová prestávka...
Stretla som sa so Simonou. Vraj počkáme Luka? Ale nie... hádam sa pôjde najesť domov. Tak sme teda so Simonou šli. Simona šla velice fajčiť - A kde sa tu fajčí?... Zašli sme teda za niaky roh kde Simona fajčila a všetok cigaretový dym šiel na mňa. Čo narobím. Vyšli sme na ulicu a zbadali sme Luciu. Pozeráme na ňu, že dievča hádam nejdeš za nami. Lucia sa k nám prikmotrila. Vraj chce oheň a pohoda si ide po ulici a fajčí. Vraj: Mám to na háku. Nech ma všetci vidia. Šli sme si do rýchleho občerstvenia kúpiť náš "plnohodnotný" obed - bagetu. Pred rýchlym občerstvením sme stáli cca 30 minút z hodinovej prestávky. Spoločnosť pri čakaní nám robili Boris a Samo, ktorých Simona neznáša a nakoniec sa ešte aj pred nás predbehli. Niekde uprostred toho čakania nám zavolal Luko celý vystrašený: Kde steee? Ja vás tu hľadám a vy nikde! Simonka mu povedala kde sme a on o 5 minút prišiel za nami. Už sme mali o ňho strach, že zablúdil, keď mu to tak dlho trvalo. Nakoniec sme si teda celí spokojní vypýtali bagety. Simona kričí: Teta nedávajte mi tam salámu! Teta: A čo ti tam mám dať? Simona: Ále... nič... Teta: Tak ja ti tam teda dám viac syru. Budeš mať z toho takú syrovú bagetu. Simona: No, dobre. Potom nám teta šla dať do bagiet papriku. Simona: Teta ja nechcem tú papriku... Simona mala nakoniec v bagete len maslo, syr, kapustu a kečup. Medzi tým čo sme čakali a teta nám robila bagety do seba Luko natlačil hádam 2 rožky. Šli sme sa prejsť a pri tom sme jedli obrovské bagety. Luko sa stretol so svojím super kamošom Ondrejom K. (má priezvisko ako jeden nealkoholický džús) a Simona hneď pohotovo zareagovala: Daj ho dokopy s Leou!!! Hodila som otrávený ksicht. Šli sme dovnútra, do svojich tried.
V triede nr.3..
Milá pani profesorka telesnej výchovy odišla. Namiesto nej prišla typicky upravené učiteľka soliny. Hnedé, hladko učesané vlasy do drdolu, burdový, sukňový kostým. Netvárila sa moc prívetivo, ale na výber sme nemali. Druhá časť trvala tiež 3 hodiny. Mali sme a) pomocou krčením, strihaní, trhaním a lepením papiera na formát A3 vytvoriť masku. b) pomocou temperových farieb namaľujte vietor na A4. c) na A4 sme mali prefotenú a prilepenú fotku mlynčeka. Za úlohu sme mali vymyslieť fantazíjne, nezvyčajné využitie mlynčeka. Čo sa jedná úlohy a), tak som niečo potrhala, niečo zvlnkovala niečo pokrčila a niečo nastrihala a všetko fajn prilepila. Úloha b). Všetci sme sa na seba zhrozene pozreli. Čo myslia tým znázornite temperovými farbami vietor? Polovica nakreslila niečo modré, čo bolo neurčitej konzistencie. Ja som nakreslila slečnu v dlhej sukni, tričku a s dlhými čiernymi vlasami ako na ňu fúka vietor. Úloha c). Niakým spôsobom sa mi podarilo nakresliť ako do mlinčeka ide slečna - čert a ide z neho tá istá slečna už ako - anjel.
Prestávka nr. 2
Simona otvorila dvere do našej triedy. Všetci sa na ňu obzreli. Simona: Lea... Pozrela som sa na mobil, koľko je hodín. Bola prestávka a milá slečna pani učiteľka sa nám to ani nehodlá oznámiť! Vtedy ma to dosť naštvalo. Vybrala som sa k dverám. Mám predsa právo na prestávku. Išla som už otvoriť dvere a naraz učiteľka: A ty akože kam ideš? Ja: Veď máme predsa prestávku... odišla som na chodbu so Simonou. Pred WC som stretla baby z kurzu, čo boli na talentovkách v inej triede. Hneď som sa im posťažovala, čo za harpiu to máme na dozore. So Simonou sme sa poradili čo ďalej kde nakresliť.
V triede nr.4...
Polovica bola hotová už o 1500 - o hodinu skôr. Nakoniec sme v triede ostali už len tri - ja, jedno dievča a učiteľka slovenčiny. Bolo ticho a my sme už "dorábali". Booom! Moja miska s červenou vodou od temperových farieb sa rozliala po celej triede. Nechtiac som ju zhodila, keď som posunula dosky s výkresom. Učiteľka: Nechaj tak. To upratovačky poutierajú. Nakoniec nebola tá učiteľka až taká zlá ako som si myslela. Bola celkom v pohode. Len mala svojský štýl. Mama ma začala prezváňať už pól hodinu pred 1600, kedy sme mali končiť. Ako som sa neskôr dozvedela, bolo to z dôvodu, že stretávala po ceste detská z doskami. Bála sa, že ju už čakám niekde celá zmrznutá pred SUŠ. Ja som však nemohla zdvihnúť. lebo pani profesorka sa na mňa "s láskou" stále pozerala.
Vonku...
Vyjdem pred SUŠ. Luko, Simona a moja mama na mňa už nedočkavo čakali. Simona už si stihla vytvoriť vlastnú teóriu o tom, že ma ukradli. Na zástavke som so Simonou vymenila Tatranku za Bebe Dobré ráno!. Bebe som nakoniec vrátila Simone - už som sa z toho najedla do sýtosti. Luko ako obyčajne hovoril svoje zaužívané: Ja vôbec neviem/nechápem o čom hovoríte! Išiel okolo nás postarší pán, ujo. Ujo sa šmykol na hovne, zhnitom banáne v sáčku. Strašné rehoty. Ujo sa na nás otočil. My sme nahodili nenápadné ksichty - nie, my sme sa na vás nesmiali. Potom šiel ujo ďalej a my sme sa zasa neuveriteľne rehotali. Najlepšia však bola moja mama. Tá sa snažila nerehotať sa ale niako sa jej to nedarilo. Chvíľami sa rehotala a chvíľami sa tvárila veľmi vážne a seriózne.
V autobuse..
Autobus bol plný ľudí. My traja - Simona, ja a Luko sme stáli pri jednom mladom mužovi čiernej pleti s drodami. Mohol byť tak + - starý ako my. V autobuse hralo rádio. Buď hrali ludovky - vtedy Simona hovorila: Kurnik! Kto si tu furt vyspevuje tie ludovky! Ja som jej vždy povedala: To Luko! Alebo nebol signál a z rádia šiel piskot. Vtedy Simona hovorila: Kto to tu píska zasa? Ja som jej povedala: To Luko! Simona už bola z toho pískania fakt mimo. Vtedy povedala: Kerý neger to tu píska?! Hooops.. Vtedy sa spamätala a uvedomila si, že vedľa nás skutočne sedí ten povestný mladý muž čiernej pleti.
Ako to dopadlo...
Ja, Luko a Simona sme úspešne prijatí. Vo štvrtok, 10.4.2008, ideme na zápis do prvého ročníku. Prajem veľa šťastia tím, ktorí talentovky absolvujú v budúcnosti a gratulujem prijatým.
...vaša Alex...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 jozko jozko | 30. května 2008 v 16:37 | Reagovat

ty vole! ja sa normalne cudujem ze ti sem nikto este nic nenapisal... uz davno som ti sice gratullovat, ale vobec si sa mi nepochvalila ake to bolo "stresujuce" , a ako si mi vravela, radsej ostan tam, kde si, tolko ludi by chcelo ist na gympel a nedostanu sa tam... :(

2 Vierka Vierka | E-mail | 8. února 2009 v 18:44 | Reagovat

Ahoj milá Alex

Velmi ma zaujal tvoj článok ale veľmi.. celú pol hodinu som si to pozorne čítala. Aj ja sa chystám na talentové skúšky. Budem ich mať už o mesiac. Veľa som sa toho dozvedela a chcela by som sa opýtať na nejaké rady k tým talentovkám ako mám nakresliť to zátišie, my budeme mať ževraj figurálnu kompozíciu- maľba... a či je lepšie ju nakresliť čo najviac realisticky alebo mám použiť vlastný štýl? mám na ukážku aj vlastné kresby takže ti môžem nejaké poslať... a ževraj budeme ukazovať domáce práce.. čo je najlepšie na prezentáciu, akú tématiku im mam prezentovať? Veľmi by som bola rada keby si mi napísala čo a ako, ak sa ti samozrejme chce, budem rada.. A ak sa ťa môžem opýtať, chodíš teraz na umeleckú školu v Bratislave alebo mimo Bratislavy? Ďakujem

                                                          Vierka

3 Alexia Alexia | E-mail | 10. února 2009 v 8:36 | Reagovat

odpisem ti na mail :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama