Srpen 2009

JES, LEJDÍS END DŽENTLMENS.

26. srpna 2009 v 20:30 | alex |  II. kapitola
Myslím, že o tomto som nikdy nehovorila. O ňom. Niako obvzlášť veľa. Možno som si to chcela nechať len pre seba. Tento blog sa pre mňa stal postupom času už len občasným výkrikmi z reality, potešením, pri čítaní starých článkov. Vlastne na to som chcela aby mi tento blog aj slúžil. Mala som strach, že zabudnem veci ktoré som prežila. Preto som ich začala písať.
Bolo to dávno. On, Jožko, sa vrátil z Londýna a z Paríža. Šli sme k jeho tete na návštevu. Pre foťák. Pustila staré platne. Po rokoch som už zabudla na tú atmosféru hudby z gramofónu. Rozprávala nám zážitky z detstva, popíjali sme čaj.
Šli sme na hrádzu. Ležali sme na deke pri Váhu a rozprávali sa. Potom prišli mladí chlapci rybári. Rozložili si tam pri nás udice.
Neskôr v ten istý večer som večerala s Jojom u nich doma. Uprostred večere sa chytil za hlavu. Spomenul si. Zabudli sme foťák pri Váhu. Rýchlo volal tete, ktorá už žiaľbohu našla len blesk a prázdne krabice. Chlapcov rybárov nebolo. Vzali starý foťák a zlahla sa po nich zem.
V skorú rannú hodinu toho istého dňa (cca 01:00 am) Jožko po jedom džúse s vodkou a Leočka kúpili od jedného Bratislavčana foťák. Mysleli sme si, že je taký istý. Chceli sme zamaskovať stopy po stratenom foťáku.
Myslím, že to bol najlepší obchod v našom živote.
O 2 týždne prišla Jožkovi obrovská krabica s foťákom a s množstvom príslušenstva. Dodnes nevieme, ako niektoré veci fungujú.

Na fotke je Jojo na návšteve u tety. V pozadí je vidno džbán s čajom a igelitka s foťákom. Fotku som fotila ja.

V podstate je tento článok celkom bezpredmetný. Mala som len chuť napísať niečo o ňom. Niečo, na čo nechcem zabudnúť.


Vaša Alex.

Človek, ktorý daroval spermie

25. srpna 2009 v 20:17 | alex |  II. kapitola
Oco.
Môj.
Niekto by si mohol myslieť, že si ho nevážim. Nie, nelakajte sa! Nie je to tak. Ja ho mám jednoducho už len prečítaného.
Veď to poznáte. Prídete na výberové konanie do novej práce. Obzeráte si najčudesnejšie typy od hlavy až po päty. Pán Flaknanohaviciach, pán Nevyžehlenákošeľa, pani Leninovskéobočie, slečna Prikrátkaminisukňa... V dave ľudí nájdete pána Dokonalýmuž. Sako aj nohavice ako nové, košeľa bezchybne vyžehlená. Vyzerá ako chrizmatický intelektuál. Typujete okolo 35, ale vyzerá o 10 rokov mladšie.
O týždeň neskôr vám oznámia, že vás prijali do novej práce. Vduchu si pomyslíte, čo by to bolo keby tam bol aj pán Dokonalýmuž. Na vaše prekvapenie neskôr zistíte, že je váš nový kolega. Spočiatku ste z neho nadšená, občas vás po práci pozve na večeru. Jeho ponuku vždy ochotne príjmete.
Po pár rokoch spolupráce však už viete svoje. Celú túto historku hovoríte svojím kolegom s pobavením. "...a vtedy som ho zbadala. Myslela som si, že je fakt dokonalý. Celkom som sa potešila, keď som ho uvidela v prvý deň práce. To som ešte nevedela čo je zač..." Vlastne si ani nespomínate, kedy pán Dokonalýmuž zmenil meno na pán Neschopnýkolega.
A tak niako je to aj s mojím otcom. Pre každého je len uchádzačom o rovnaké miesto ako vy. Pán Dokonalýmuž. Pre mňa je však dlhoročným kolegom z práce.

Vaša Alex.

Francúzsko

5. srpna 2009 v 19:28 | alex |  II. kapitola
Milujem moju malú sestričku, Monu Lisu, Louvre, vlastný život Eiffelovky, pikniky v parížskych uliciach, poobedňajší spánok na mäkkej tráve pod Eiffelovkou, bagety, Moneta, studený vietor za teplého dňa, šarmantných čašníkov, tie milé malé kaviarničky na rohoch ulíc Paríža, pohlady zasnených turistov a západ Slnka nad Atlantickým oceánom.


Alex :)