Říjen 2013

Šplech

22. října 2013 v 0:34 | alex
Och. Asi som z inej planéty. Marsu. Ako muži.
Ženy prosím nemrnčite, nespievajte, keď vidíme, že praskli už všetky zrkadlá v byte, nepičujte, neškriekajte.

Nemám vás rada.

A.

Vlasy, latex a sny

20. října 2013 v 21:52 | alex |  III. kapitola
Ostrihala som si vlasy. Bezdôvodne.
Žiadna žena si s vlasmi bezdôvodne nič nerobí. Vždy sa musí vydať, rozísť s frajerom, dostať nový džob, vyhrať niaku cenu, vlastne len dôležitú cenu z radu dôležitých ocenení končiac nobelovkou, vyhrať jackpot, porodiť štvorčatá, a iné dôležité ženské veci.
Pozrela som sa do zrkadla a s tými vlasmi som to už nebola ja.
Tak išli.


Latex je najpríjemnejší materiál na svete.


Odmietla som pozvanie na kávu od mladého, sympatického, talentovaného muža.
A vymenila som ho za sny.
Nikto totiž v skutočnosti nemôže byť tak skvelý, ako ten, koho si vysnívate.


Alex

Rumunsko

11. října 2013 v 23:54 | alex |  III. kapitola
Posledný týždeň som strávila v Rumunsku. Vlastne to nebolo Rumunsko v pravom slova zmysle. Bolo to Slovensko ďaleko od Slovenska. Bolo to iné a zvláštne. Všetci sme si uvedomili, že sú aj dôležitejšie hodnoty ako tie, ktoré uznávame. 90 ročný starký pracoval na niekoľko hektárovom poli sám. Od svitu do mrku. Mal kravy, prasatá, sliepky a obrovský sad. Bol fit pomaly viac ako ja.
Všetci sa na nás usmievali. Ale nie tak, ako keď niekoho v Bratislave stretnete na ulicia a pri pozdrave nahodí falošní úsmev: "Ahoj, rád ťa vidím." Usmievali sa úprimne z hĺbky srdca. Boli šťastní, že nás vidia. I keď nás videli prýkrát. Dali by nám aj to posledné. Asi je niečo pravdy na tom: čím menej máš, tým viac chceš dávať. A ten kto má všetko sa ulakomí, aj keby čo bolo.
Ľudia sú fajn.
A tak stojím na kamennom, čakám na devinu.
Ľudia vystupujú a nastupujú. Mračia sa a ponáhľajú za čím vlastne...?
Ale už ich nevnímam len ako šedivé bezvýznamné postavy. Vidím v nich príbehy. Osobnosti.
A ja sa na nich usmievam a sledujem ich reakcie.
Väčšina očami pozrie inam, potom sa vrátia, prezrú si ma od hlavy k pätám a potom sa usmejú tiež...

Okey. Toto je trápne sentimentálne a melancholické.
A ak v tom budem pokračovať, asi to neprežijem. A v lepšom prípade by so sa mohla len povracať.

Tak ešte raz.

Slováci v Rumunsku mi zmenili život. Hodnoty.
Neviem na ako dlho to vo mne ešte bude tlieť.
Ale dúfam, že po zbytok života.

Alex.